Ako cudzo sa cítite doma a v zahraničí?

Aj napriek tomu, že názov nášho deviateho ASU Talku znel „Ako cudzo sa cítite doma a v zahraničí“ nebol o letných dovolenkách a letnej sezóne, ani o krátkodobom cestovaní. Naopak, zamerali sme sa na živote v cudzej krajine z dlhodobej perspektívy, na to, čo všetko život v zahraničí obnáša, a aký je návrat na Slovensko po dlhšom čase strávenom v zahraničí. Pre niektorých ľudí je návrat domov očakávaným momentom, ale mnoho ľudí má paradoxne opačný problém a adaptovať sa naspäť na slovenské pomery nie je pre nich úplne jednoduché.

Tentokrát prijali pozvanie do ASU Talku hneď dve zaujímavé hostky. Prvou bola Zuzana Králiková, ktorá žila 7 rokov striedavo v Afrike, na Slovensku a v Škandinávii a druhou hostkou bola Jude Jokaiová, naša súputníčka z ASU, ktorá žila v Rwande, v Nórsku, Anglicku a USA. Okrem toho, že Zuzana a Jude precestovali rôzne krajiny a kúty sveta, majú aj iného spoločného menovateľa, ktorým je dobrovoľníctvo v Afrike.

Čo však Zuzanu a Jude motivovalo začať cestovať? Zuzanu lákalo vycestovať do sveta už keď bola teenager. Podľa jej slov v sebe vždy cítila, že svet je viac ako malé mestečko Svit, z ktorého pochádza, a chcela vidieť všetky kúty sveta. Jej prvou destináciou bol Londýn, do ktorého vycestovala na štyri mesiace s kamarátkou hneď po strednej škole. Pre Jude bola prvá väčšia zahraničná cesta dobre známy Work and Travel program v USA, po treťom ročníku na vysokej škole. Práve vtedy zistila, že svet je perfektné miesto, ktoré naozaj ponúka omnoho viac, ako len Slovensko. Práve tam zistila, že cestovanie je to, čo chce robiť celý život a že nechce, aby ju ten pocit niekedy opustil.

Či chceme alebo nie, od krajiny do ktorej cestujeme, máme všetci vopred určité očakávania. Tie sa však môžu meniť vekom aj skúsenosťami. Naše očakávania sa vyvíjajú spolu s nami.

Nesnažím sa mať očakávania od krajiny, do ktorej idem. Samozrejme si pozerám videá a  Instagram, ale to väčšinou nezodpovedá realite. Na Instragrame je všetko o 1000 filtrov krajšie. Realita vyzerá inak ako tá, ktorú ľudia vylepšujú na internete. Zároveň je však o to  lepšia. V realite autentickosť miestnych ľudí, chutí a vôní cez videá a fotky neprechádza. Preto sa nesnažím mať očakávania, idem tam s nulovým očakávaním a čakám, čo mi krajina ponúkne.

Jude

Ako ste sa dočítali už v úvode, Zuzana a Jude majú združujúci element, ktorým je dobrovoľníctvo v Afrike. Obe pôsobili ako dobrovoľníčky v rurálnej oblasti v Rwande, dokonca pracovali na tom istom projekte, akurát Zuzka tam pôsobila o dva roky skôr ako Jude a neskôr sa odtiaľ presunula do Kene a následne aj Ghany. Ako ich po príchode vnímali lokálni obyvatelia? Ako dlho im trvalo adaptovať sa na nové prostredie?

Aj napriek tomu, že lokálni obyvatelia boli na cudzincov a bielych ľudí zvyknutí, bolo takmer na dennom poriadku, že na Jude kde-tu niekto ukázal prstom a povedal Muzungu, čo znamená biely človek. Zo začiatku si taktiež musela zvyknúť a asimilovať sa na správanie Afričanov, pre ktorých niečo ako osobný priestor a intímna zóna neexistuje, ale sú veľmi priateľskí a spontánnemu poťapkaniu po chrbte sa nebránia ani chvíľu po zoznámení. Prispôsobila sa ale rýchlo, ako opísala, trvalo jej to asi mesiac.

Zuzka považuje flexibilitu a schopnosť adaptovať sa na nové podmienky za veľmi dôležité faktory pri cestovaní. O Afrike vždy snívala, veľa o nej čítala, pozerala dokumenty a rozprávala sa o nej s ľuďmi, takže po príchode do Rwandy mala pocit, že tam zapadla, aj keď pre miestnych bola určite veľmi odlišná a bolo zrejmé, že minimálne výzorovo nezapadá. Taktiež opísala skúsenosť s tým, že na ňu ľudia pozerali a obzerali si ju. Obzvlášť deti, ktoré majú menej zábran, ale človek to musí vnímať s rezervou. Inakosť ľudí vždy priťahuje, kdekoľvek sme.

Ako je to v cudzine s nadobudnutím pocitu domova? Dá sa to vôbec? Obe naše hostky sa zhodli, že to záleží od ľudí, ktorými sa obklopia. Podľa ich slov sa dá domov vytvoriť kdekoľvek, kde si vytvoria dostatočný okruh blízkych ľudí, ktorí vyplnia prázdno po rodine a priateľoch.

Ako tvrdí Zuzana,

Človek, ktorý veľa cestuje, odtŕha kúsky svojho srdca a necháva ich v navštívených krajinách. Ja mám pocit, že moje srdce už nikde nie je plné. Kus môjho srdca je v Rwande, kus môjho srdca je Keni, a kus môjho srdca je v Ghane a určite ostane kus môjho srdca aj v Nórsku, kde práve žijem.

Zuzana

Jude zachytila najväčšiu pridanú hodnotu cestovania jedným slovom: ľudia. Vykreslila, že podľa nej sú ľudia vždy menovateľ, ktorý určuje zážitky z krajiny. V žiadnej z navštívených krajín sa jej však nestalo, že by mala vyslovene negatívnu skúsenosť. Všetci sme iní a to je na tom to pekné. Keby sme boli všetci rovnakí, tak cestovanie nemá význam. Ďalej vyrozprávala, že si pri cestovaní obzvlášť všíma správanie miestnych k dvom vekovým kategóriám. Deťom, a dôchodcom. Podľa Jude sa z toho dá o tom ktorom národe vypozorovať veľmi veľa.

A aký bol pre Zuzanu a Jude spomínaný návrat na Slovensko? Je jedna vec ísť na dovolenku niekam do Talianska alebo Chorvátska, zaplatiť si tam hotel a stráviť tam týždeň dva, a je druhá vec presunúť celý svoj život do inej krajiny a žiť tam dlhodobo. Napríklad pre Zuzku bol návrat na Slovensko vždy veľmi ťažký. Vždy jej chýbali rodina a priatelia, na ktorých sa tešila, ale po návrate z Rwandy a Ghany sa jej Slovensko zdalo sivé. Mestský ruch je na Slovensku a v Európe veľmi iný, ako v Rwane ale Keni. “Keď som šla v Afrike do práce,” hovorí, “stretla som mnoho zhovorčivých ľudí, ktorí majú ´drive´, nemajú problém ráno zastať a len tak prehodiť s niekým reč. Na Slovensku človek ráno stretne nešťastných ľudí, s hlavou ponorenou do obrazovky mobilu, a keď niekoho známeho stretnú, len mu zakývajú a idú ďalej. Chýba mi Africká veselosť a farebnosť,” poznamenala ku koncu.

Zuzka a Jude sa však zhodli, že na druhej strane si začali Slovensko viac vážiť. Viac si vážia slovenskú prírodu, ľudí, a na miesto, kde sa narodili, sa začali pozerať inak.

Na otázku, kde sa cítia najviac doma a či je ich srdce stále doma na Slovensku, alebo v zahraničí, odpovedala Zuzana, že pre ňu je domov všade, nosí si ho so sebou. Opísala, že povedať, kde sa človek cíti doma, je naozaj veľmi ťažké. Je to naozaj o tom, ako dlho človek žije v tej krajine, kde si vybuduje zázemie, či tam stretne skvelých ľudí. Čím dlhšie je človek v krajine, tým jednoduchšie je cítiť sa tam doma.

Jude súhlasila s predchádzajúcim Zuzaniným výrokom, že všade necháš kúsok svojho srdca. Taktiež podotkla, že keď žila v Rwande, často si predstavovala, aké by to bolo, keby sa tam presťahovala s celou svojou rodinou. Afrika je pre ňu stále srdcovou záležitosťou a má v pláne precestovať je celú.

Autorka: Monika Berzáková