Kultúrny šok a život na novom kontinente
V najbližšom, už deviatom, ASU Talk sa s Jude Jókaiovou a Zuzanou Kralinskou budeme rozprávať o tom, aké je to byť cudzincom v inej krajine a o problémoch, ktoré nám život v zahraničí prináša. Jude žila v Rwande, Nórsku, Anglicku, USA a precestovala krajiny ako Chile, Thajsko, Vietnam, Francúzsko, Rakúsko, Írsko, Švédsko, Belgicko, Čierna Hora, či Keňa. Spolu s rozvojovou pracovníčkou Zuzanou bude diskutovať o pocite odcudzenia, asimilácie do novej kultúry a aj o téme kultúrneho šoku.
Konkrétne kultúrny šok je niečo, s čím sa skôr či neskôr stretne väčšina expatov a cestovateľov. Či už nás zasiahne silno, alebo rýchlo pominie, jedno je jasné – život v inej krajine prežívame inak než doma. V skratke, kultúrny šok je naša osobná reakcia na zmenu prostredia, keď sa sťahujeme do krajiny s inou kultúrou, ako je naša. Môže zasiahnuť úplne každého. Má viacero fáz: nadšenie, flustráciu, obrat, prispôsobenie sa a návrat. Kultúrnym šokom reagujeme na novú situáciu, v ktorej sme sa ocitli, nových ľudí, ktorých stretávame, novú kultúru, na ktorú si musíme najskôr zvyknúť. Je to stres z oddelenia od rodiny, priateľov, známych, ktorých sme nechali doma a ktorí nám viac nemôžu pomáhať s každodennými ťažkosťami.
Kultúrny šok a život na inom kontinente
Čím rozdielnejšia kultúra, tým silnejší kultúrny šok. V Európskej Únii bude možno jednoduchšie prispôsobiť sa lokálnym tradíciám a tiež bude ľahšie prispôsobiť sa životu v Českej republike, než napríklad životu na novom kontinente ako je Afrika alebo Ázia. I z tohto dôvodu sme sa rozhodli priamo spýtať našich ASU členov, ako oni vnímali svoju rolu cudzinca na novom kontinente ďaleko od domova, čo im priniesol život v zahraničí a či zažili kultúrny šok.
Vladana
Naša členka Vladana strávila šesť mesiacov v Keni ako dobrovoľník programu SAMRS, cez organizáciu Človek v Ohrození.
Bola som vždy nadšený cestovateľ objaviteľ nových miest. Európa mi po čase už nestačila a dlho som túžila skúsiť život v Africkej krajine. Keď som zo dňa na deň rodine povedala, že idem na 6 mesiacov do Kene ako dobrovoľník, ohlasy boli rôzne. Od ´Preboha, kam to ideš´, cez, ´ideš sa starať o chudobné africké deti?!´, až po ´super, budeš vidieť levy vo voľnej prírode´. “No teda”, povzdychla si moja mama, už trochu zvyknutá na to ako často utekám z krajiny. Najzvláštnejšie boli vyhlásenia niektorých ľudí, od doktorov po kamarátov. Bolo mi povedané: ´To schudneš tam je málo jedla!´, alebo, ´veď tam je ebola prečo tam ideš?´.
Pre odchodom som o živote na africkom kontinente vedela minimum. Médiá sú plné obrázkov vychudnutých detí, vojenských konfliktov či zastaralých tradícií. O jednotlivých krajinách som toho nevedela veľa, a čo som poznala bolo skôr v štýle náučných dokumentov o živote tradičných kmeňov či prírodopisné filmy. Rozlíšiť povery od skutočného života bolo to najdôležitejšie, čo som sa počas môjho pobytu naučila. Veľa očakávaní sa ukázalo byť nepravdivých. Vôbec som neschudla, ale pribrala, pretože jedlo bolo úžasné, a ebola bola príliš ďaleko (Keňa sa od epicentra eboly nachádzala 5248 kilometrov). Leva som videla. Aj žirafu, a i hrocha.
Môj kultúrny šok spočíval skôr v uvedomí, že Keňa nie je žiadna chudobná africká krajina z TV, ako som si pôvodne mohla myslieť. Môj život tam bol úplne normálny. Chodili sme do práce, večer na pivo s kamarátmi, objednávali sme si pizzu, randili po baroch, mobilný internet bol lepší než ten doma. Ešte viac som si uvedomila, aké je dôležité nesúdiť kontinent iba podľa pár obrázkov, a nápodobne celý kontinent podľa jednej krajiny. A práve táto skúsenosť ma viedla k tomu, že som sa rozhodla vstúpiť do ASU.
Vladana
Veronika
Veronika má v Afrike druhú rodinu. Ona je Slovenka, jej manžel rodák z Gambie. Práve jej zážitky z Gambie – z krajiny nazývanej aj Smiling Coast of Africa jej zmenili pohľad na svet.
Vycestovali sme tam niekoľko krát. Gambia sa stala mojím domovom a predstavila mi život z iného uhla pohľadu. Gambia mi umožnila pozerať sa na svet s väčšou pokorou a úctou. Väčší kultúrny šok mi prinieslo asi iba to, že elektrinu v hlavnom zdroji vypínajú veľkí ujovia na džípoch, takže veci ako chladnička či klíma nie sú samozrejmosťou ani vo finančne zabezpečených rodinách. Užívanie si prítomného momentu, a uvedomenie, že sebaľútosť, sebeckosť a neochota nie sú zaužívané hodnoty v ich spoločnosti, to je len pár z veľa ďalších hodnôt ktoré mi Gambia dala.
Veronika
Doma je doma – reverzný kultúrny šok.
Čas v zahraničí skončil, treba ísť domov. Dojmy z návratu naspäť sú všelijaké. Niekto si povzdychne ´ach som doma´, a smutne v ruke zviera korálky v národných farbách Kene, ktoré dostal ako darček na rozlúčku. Pre niekoho je návrat domov nuda, koniec dobrodružstva. A na druhej strane návrat domov tiež poteší, pretože rodina a miesto kde sme vyrastali je niečo, čo sa dá len ťažko nahradiť.
Avšak stačí iba chvíľka a reverzný kultúrny šok na seba nenechá čakať. Psychologická tieseň, ktorou mnohí ľudia trpia po návrate domov po niekoľkých rokoch/mesiacov v zámorí vie pekne skomplikovať návrat do rodnej krajiny. Je to pocit s ktorým nám kamaráti a rodina často nevedia pomôcť, pretože nepoznajú náš uhol pohľadu.
Podobný pocit po návrate mala aj členka ASU, Zuzana. Pôsobila na Srí Lanke ako dobrovoľník v budhistickej škole, a po návrate na Slovensko jej tiež chvíľu trvalo “spamätať sa”. Ako hovorí:
Bol to môj prvý samostatný stret s tak odlišnou kultúrou, návykmi a zvykmi. Pocit zadosťučinenia a hlbokého naplnenia osobnej túžby byť nápomocná spoločnosti a deťom obzvlášť, bol spúšťačom trýznivých otázok o podstate bytia umocnenými neutíchajúcim pocitom prázdna po návrate na Slovensko. Bolo to emočné harakiri, kedy som z vystrelenej rakety spadla rovno do desivo šedej ničoty domácej reality, na ktorú som zrazu nazerala z celkom iného, oveľa kritickejšieho uhla. Zrazu ma nikto nepotreboval, nikomu som nebola nápomocná a nikto nerozumel magnitúde môjho zážitku a jeho prežívania, pretože každý zamračene samostatne kráčal za vlastným úspechom a boril sa s vlastnými problémami, ktoré sa mi zdali neuveriteľne triviálne v porovnaní s osudmi ľudí, ktorí sa vyrovnávali so svojim osudom v komunite, s úsmevom na tvári a s ohľadom na druhých. Bol to zvláštny paradox, kedy som sa doma cítila cudzo a skostnatelo, odtrhnutá od sveta, kde som sa mohla naplno realizovať a prejaviť sa.
Zuzana
Viacerí z nás majú podobné príbehy. Dôvody prečo sa stahujeme do zahraničia sú rôzne: rutina, túžba zažiť dobrodružstvo, nedostatok práce, vízia pokojnejšieho a kvalitnejšieho života, či už len cesta za lepším vzdelaním…
Ak máte podobné zážitky aj vy a chcete sa o ne podeliť, alebo vás zaujala téma odcudzenia a kultúrneho šoku, zapojte sa do našej nadchádzajúcej diskusie. ASU Talk je tu pre vás už túto nedeľu, 27. júna o 18:00 CET.
Autorka: Vladana Hrivnakova
